Prečítajte si príhovor írskej dramatičky Mariny Carr, ktorým tohtoročná patrónka otvorila 21. ročník festivalu Nová dráma/New Drama
V Štúdiu Slovenského národného divadla v Bratislave sme v pondelok otvorili 21. ročník festivalu Nová dráma/New Drama. Publiku sa prihovorila svetoznáma írska dramatička Marina Carr. Prečítajte si jej príhovor:
Je jasný aprílový deň a ja sedím za svojím stolom v Dubline a vlastne vôbec neviem, čo vám chcem povedať, drahí kolegovia. Niečo o mne. O divadle. O stave, v ktorom sa nachádza tento svet. A tak si spomeniem na báseň Williama Butlera Yeatsa:
Čo za drsná šelma,
keď naplnil sa kruh jej hodiny,
sa vlečie narodiť do Betlehema? [1]
Pochádzam z krajiny, ktorá bola stvorená z barbarstva a útlaku. Tá krajina bola v istom zmysle jednou z prvých kolónií, akýmsi experimentom, ktorého zistenia sa potom aplikovali na celom svete. A dôsledky toho nás trápia už celé stáročia. Považujem za šťastie, že môžem žiť v krátkej prestávke tohto trápenia, aspoň na svojom malom ostrove, a že dnes môžem vyjsť na ulicu bez toho, aby som sa musela báť o svoj život. Ale mnohí takéto šťastie nemajú. Často vidíme a čítame, ako sa na mnohých miestach porušujú princípy právneho štátu a beztrestne sa potláčajú ľudské slobody.
Asi vás neprekvapí, keď poviem: „Veď to tak bolo vždy.“ Za zázrak považujem už to, že vôbec existujú krátke obdobia, keď sa nám podarí žiť vo vzájomnej harmónii, úcte či dokonca láske. Dejiny sveta nám hovoria, že sme všetci produktmi sporov a konfliktov. Že nová sloboda, ktorú sme získali, je ťažko vybojovaná a zároveň presiaknutá krvou našich predkov. Tých predkov, ktorí mali o svojej krajine a jej ľuďoch istú predstavu, istý pocit, ale aj spravodlivejšiu a priaznivejšiu víziu o budúcnosti.
Ale ako toto všetko súvisí s prácou dramatičky? Lebo tak si hovorím. Som dramatička. Dramatička, žena. Je to trochu anomália, pretože u nás v Írsku boli až donedávna dramatikmi iba muži. Áno, ženy písali tiež, písali odjakživa, no ich písanie si nikto nevšímal, a ak aj áno, ich diela boli často označené ako „anon“ – anonymné, od neznámeho autora. Takže čo vám vlastne môže dramatička, žena, ktorú len prednedávnom prizvali k stolu, povedať pri takejto šťastnej príležitosti, pri 21. výročí festivalu venovaného súčasnému slovenskému a svetovému divadlu?
Poviem aspoň toto. Môj otec bol dramatik. Mama písala poéziu po írsky. Takže písanie pre mňa bolo vždy prirodzenou reakciou na to, čo vlastne znamená tá záhadná vec, ktorú nazývame život. Je naším výsostným právom, alebo si to aspoň myslíme, že sa môžeme prirodzene vyjadrovať, prirodzene myslieť, prirodzene vnímať svet okolo nás a preciťovať to, čo sa deje v našom vnútri. Čo sa deje v našich srdciach, našich dušiach, a tým aj čo sa deje v srdci a duši sveta. Také úžasné slovo. Duša. Dosť málo ho dnes vyslovujeme. Gréci tomu hovorili psyché. Čo našu psyché, našu ľudskú dušu, tak zranilo, že si navzájom nedáme pokoj? Kde má korene naša vôľa podrobiť si druhých? Tá túžba po krvi? Tá nenásytnosť a túžba mať viac, ako je náš spravodlivý podiel? Vyzerá to tak, že my, obyčajní smrteľníci, si nesieme strašnú ranu na duši, ranu, na ktorej vyliečenie nemáme prostriedky, odvahu ani múdrosť. Aké hrôzy nás prenasledujú, že si nedokážeme sadnúť a správať sa k sebe s bratským a sesterským porozumením a láskavosťou?
A týmto sme sa dostali k tomu, prečo sme sa tu zišli, k tomu, čo tu ideme oslavovať. Divadlo. Od slova teatron – jedným z významov tohto slova bolo niečo božské, čo sa stalo viditeľným. Teatron. Divadlo. Máme vôbec nejaké odpovede na túto hrozivú existenčnú krízu, v ktorej sme sa ako ľudstvo ocitli? Môže písanie, herectvo, réžia alebo maľovanie, či skladanie hudby ponúknuť náznaky, riešenia, alebo aspoň akú-takú útechu v našich ťažkostiach? Toto uvažovanie ma privádza k Tennesseemu Williamsovi a k jeho hre Električka zvaná túžba. Štvrtý obraz, keď Blanche hovorí Stelle:
„Bože! Možno sme ešte ďaleko od toho, aby sme boli stvorení na obraz boží, ale Stella, – sestra moja – odvtedy už došlo k nejakému pokroku! Zrodili sa také veci ako umenie – poézia a hudba – na svet prišlo nové svetlo. V niektorých ľuďoch sa začali prebúdzať jemné city! A tie musíme pestovať! Na nich musíme lipnúť a držať ich ako svoju zástavu! V tomto temnom pochode, nech už sa blížime k čomukoľvek... Nevracajme sa nazad k zvieratám!“ [2]
Čo sú to teda tie nežné city a čo je to ten temný pochod? A kto sú tieto zvery a ako spolu tieto veci súvisia? A čo to má všetko spoločné s nami a s divadlom?
Obráťme sa na okamih ku Grékom. Konkrétne k Oidipovi: „Nepokladajte nikoho za šťastného, kým nezomrie, konečne zbavený bolesti.“ A tým sa dostávame k otázke slobodnej vôle a osudu. Sme pre bohov iba hračkami? Rozhoduje sa o našich životoch dávno pred tým, ako sa prvýkrát nadýchneme? Sme, ako hovorí Yeats, „strašnou božou sviatosťou“? Sú nám tí, čo nás sledujú z druhej strany, naklonení? Chcú nám dobre alebo nie? Máme vôbec nejaký priestor na život alebo sme zaseknutí na tejto modrej guli bez zmyslu a cieľa? Keďže náš príchod aj odchod sú záhadou, náhodou prírody, sme v skutočnosti trúchliacimi na vlastnom pohrebe?
Nemám odpovede na tieto otázky, no sú to otázky, na ktoré by sme si mali nájsť čas, otázky, ktoré sú stále súčasťou našej divadelnej práce. Hrozba, že tieto otázky nebudeme môcť slobodne klásť, je pre nás všetkých strašidelnou predstavou.
Keď Kráľ Lear počas búrky povie chudákovi šašovi, že je sám tou vecou, na ktorej záleží, vysloví tým dosť divoké potvrdenie našej opodstatnenosti a existencie našich práv, ktoré napriek tejto divokosti nie je o nič menej pravdivé. „Si sám tou vecou v sebe,“ hovorí Lear.
Virginia Woolfová k tomu pridala svoj pohľad: „Sme slová, sme hudba, sme sami vecou v sebe.“
Je mi cťou byť tu s vami.
Ďakujem vám!
MARINA CARR
apríl 2025
[1] Preložila Jana Kantorová-Báliková, 2023, Denník N, blog, dostupné online.
[2] Preložil Ján Trachta, 1964, Bratislava, SVKL.
Foto: Tibor Géci
